História ľudstva je plná výnimočných žien, ktoré výrazne ovplyvnili svet okolo seba. Od starovekých panovníčok cez stredoveké kráľovné až po moderné vedkyne, političky a aktivistky – ich príbehy ukazujú odvahu, talent a vytrvalosť v boji proti prekážkam.
Prinášame prehľad päťdesiatich piatich najvplyvnejších žien dejín, ktoré sa preslávili nielen svojimi úspechmi, ale neraz aj zaujímavým súkromným životom. Ich odkaz dodnes inšpiruje nové generácie.
Staroveké a antické priekopníčky
Kleopatra VII. (69 – 30 pred n. l.) – Posledná egyptská faraónka z dynastie Ptolemaiov preslávila svojou inteligenciou, charizmou a politickými alianciami. Nadviazala strategický milostný vzťah s Juliusom Caesarom a neskôr s Markom Antóniom, čo malo zásadné dôsledky pre Egypt aj Rím. Vynikala vzdelaním – hovorila viacerými jazykmi a bola odhodlanou vládkyňou, ktorá sa snažila zachovať nezávislosť Egypta. Jej súkromný život bol plný dramatických zvratov; s Markom Antóniom mala tri deti a pre lásku k nemu viedla vojnu proti budúcemu cisárovi Octavianovi. Po porážke radšej zvolila dobrovoľnú smrť uštipnutím hadom, než by žila v zajatí Rimanov. Kleopatrin pád znamenal koniec faraónskeho Egypta a začlenenie krajiny do Rímskej ríše – aj preto je dodnes symbolom moci a zvodnosti.
Nefertiti (cca 1370 – 1330 pred n. l.) – Jedna z najznámejších kráľovien starovekého Egypta a manželka faraóna Achnatona, s ktorým zaviedla náboženskú revolúciu uctievajúcu boha Atona. Nefertiti mala v Egypte výnimočné postavenie – zobrazovali ju po boku faraóna v rovnakej veľkosti, čo naznačuje, že spoluvládla ako rovnocenná partnerka. Bola mocnou političkou, ktorá sa aktívne podieľala na Achnatonových reformách a podľa niektorých zdrojov dosiahla väčšiu moc než ktorákoľvek žena pred ňou. V súkromí bola matkou šiestich dcér a možnou macochou mladého Tutanchamóna. Jej osud po Achnatonovej smrti je záhadný – niektorí vedci sa domnievajú, že krátky čas vládla ako faraónka pod menom Neferneferuaton. Preslávila sa aj svojou krásou – slávna bysta Nefertiti dodnes uchvacuje dokonale symetrickými črtami a stala sa ikonou staroegyptského umenia.
Hatšepsut (cca 1507 – 1458 pred n. l.) – Jedna z mála žien, ktoré sa v starom Egypte vyhlásili za faraóna. Vládla pokojne dve desaťročia a svoju vládu postavila na rozvoji obchodu a monumentálnej výstavbe. Nechala vybudovať nádherný chrám v Dér el-Bahrí a vyslala obchodnú výpravu do Puntu, čím priniesla do Egypta bohatstvo a exotický tovar. V súkromí bola Hatšepsut manželkou svojho nevlastného brata Thutmosa II. a po jeho smrti prevzala regentstvo za nevlastného syna. Postupne však prevzala plnú moc a nechala sa korunovať faraónom – na pamiatkach je zobrazovaná s mužskou faraónskou bradou. Po jej smrti sa jej nevlastný syn Thutmos III. snažil vymazať jej pamiatku, dal strhnúť jej sochy a zatrieť karty s menom, azda z politických dôvodov. Napriek tomu je dnes Hatšepsut uznávaná ako jedna z najúspešnejších panovníčok, ktorá Egypťanom zabezpečila mier a prosperitu.
Sapfó (cca 630 – 570 pred n. l.) – Starogrécka poetka z ostrova Lesbos, považovaná za jednu z najväčších lyrických básnikov antiky. Jej vášnivé básne o láske a prírode si získali obdiv už v staroveku – filozof Platón ju dokonca nazval „desiatou Múzou”, čo svedčí o jej výnimočnom talente. Sapfó viedla na Lesbose dievčenskú akadémiu, kde vzdelávala mladé šľachtičné v umení a hudbe. Jej poézia otvorene oslavuje krásu žien a blízke city medzi nimi – práve z jej mena pochádza termín „lesbický“. Hoci sa zachovali len zlomky jej diel, tie, ktoré máme, sú plné hlbokých emócií a osobných výpovedí. O jej živote sa vie málo; tradícia hovorí, že bola vydatá a mala dcéru, iné príbehy zas líčia, že spáchala samovraždu skokom z útesu pre nešťastnú lásku. Nech už je pravda akákoľvek, Sapfóine verše prežili tisícročia a dodnes inšpirujú milovníkov poézie.
Tomyris (6. storočie pred n. l.) – Legendárna masagetská kráľovná zo stredoázijských stepí, ktorá vošla do dejín tým, že porazila a zabila perzského kráľa Kýra Veľkého. Podľa antických prameňov Kýros oklamal Tomyris a zabil jej syna, čo v nej vyvolalo nesmiernu túžbu po pomste. Vo veľkej bitke okolo roku 530 pred n. l. jej bojovníci perzskú armádu rozdrvili a Kýros padol. Víťazná kráľovná potom dala Kýrovu sťatú hlavu ponoriť do mechu plného krvi so slovami, aby sa konečne napil dosýtosti, keďže „krvižilční“ Peržania nemali nikdy dosť krvi. Tento drsný obraz prežil stáročia ako symbol spravodlivej pomsty. Tomyris vládla ako vdova po kráľovi, a hoci o jej súkromí vieme málo, legenda z nej urobila nesmierne odvážnu a neústupnú vládkyňu. Jej príbeh spomínali viacerí antickí historici, a dodnes je zobrazovaný v umení – napríklad na obrazoch ju vidíme s Kýrovou hlavou ponorenou v nádobe krvi ako varovanie mocným.
Boudica († 61 n. l.) – Keltská kráľovná kmeňa Icenov v Británii, známa ako odhodlaná vodkyňa povstania proti rímskej nadvláde. Keď Rimania po smrti jej manžela obsadili icenské územie, zbičovali Boudicu a jej dcéry znásilnili, čím spôsobili nenapraviteľnú krivdu. V roku 60 n. l. sa Boudica postavila na čelo viacerých britských kmeňov túžiacich po slobode. Vzbúrení Briti pod jej vedením dobyli a zničili rímske mestá Camulodunum (Colchester), Londinium (Londýn) a Verulamium (St. Albans), kým Rimania povstanie krvavo potlačili. Boudica podľa legendy radšej zvolila smrť vlastnou rukou (jedom), než by padla do zajatia. V súkromí bola matkou dvoch dcér, ktorých poníženie ju priviedlo na cestu pomsty. Hoci jej povstanie napokon neuspelo, Boudica sa stala britskou národnou hrdinkou a symbolom odporu proti útlaku. Stojí jej socha na Westminsterskom moste v Londýne ako pripomienka neskrotnej ženskej sily.
Hypatia (cca 355 – 415) – Filozofka, astronómka a matematička z Alexandrie, považovaná za jednu z prvých významných žien v dejinách vedy. Bola dcérou matematika Theona a vynikala vzdelaním – viedla Alexandrijskú neoplatonickú školu, kde učila filozofiu a astronómiu. Jej súkromný život bol poznačený oddanosťou k poznaniu; údajne zostala slobodná a odmietla nápadníkov, aby sa mohla naplno venovať vede. Hypatia si získala veľký rešpekt u študentov aj vplyvných obyvateľov mesta, no v časoch náboženských nepokojov sa stala terčom fanatikov. Bola brutálne zavraždená kresťanským davom – napadli ju na ulici, stiahli donaha, roztrhali a spálili jej pozostatky. Táto tragédia otriasla celou Alexandriou. Hypatia sa stala mučeníčkou vedy – jej smrť symbolizuje zánik starovekého učenia v turbulentnej dobe. Jej prínos k matematike (komentáre ku kužeľosečkám) a popularizácii astronómie však neupadol do zabudnutia a dodnes je Hypatia vnímaná ako ikona slobodného myslenia.
Zenobia (240 – 274) – Kráľovná Palmýrskej ríše v Sýrii, známa svojou odvahou spochybniť moc Ríma. Po zavraždení svojho manžela Odaenatha prevzala regentskú vládu za ich maloletého syna a rýchlo sa ukázala ako schopná vodkyňa. Zenobia využila oslabenie Rímskej ríše počas krízy 3. storočia a rozšírila svoje panstvo – dobyla veľkú časť Sýrie, Egypta a Malej Ázie, čím vytvorila nezávislú Palmýrsku ríšu. Bola vzdelaná (hovorila grécky, aramejsky aj egyptsky) a hlásila sa k dedičstvu Kleopatry, s ktorou ju často porovnávali. V súkromí sa vyhlasovala za potomkyňu macedónskych kráľov a podporovala kultúru – z Palmýry spravila centrum učenosti. Jej vláda však skončila, keď cisár Aurelianus vytiahol proti nej; Zenobiina armáda bola porazená a Palmýra padla. Podľa legendy bola Zenobia odvedená do Ríma v zlatých reťaziach, iné zdroje tvrdia, že jej dovolili žiť v ústraní ako Rimanom loajálnej šľachtičnej. Hoci jej ríša bola krátkodobá, Zenobia sa stala symbolom odvážnej panovníčky, ktorá sa postavila svetovej veľmoci. Jej príbeh dodnes fascinuje historikov a spisovateľov.
Chadídža bint Chuvajlid (cca 555 – 620) – Významná obchodníčka a prvá manželka proroka Muhammada, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v raných dejinách islamu. Pochádzala z vplyvnej kúpeckej rodiny v Mekke a bola známa svojou nezávislosťou a podnikateľskými schopnosťami. Svoj obchodný karavánový podnik viedla s úspechom, zamestnávala mužov, vrátane mladého Muhammada, ktorého si neskôr vzala za manžela. Ich manželstvo bolo výnimočne harmonické – Chadídža bola prvou osobou, ktorá prijala islam a neochvejne podporovala Muhammada počas jeho prorockého poslania. V súkromí bola známa svojou múdrosťou, pokojom a vierou. Bola matkou niekoľkých detí, vrátane Fátimy, ktorá sa stala významnou postavou islamskej tradície. Po jej smrti, ktorá nastala okolo roku 620, Muhammad na ňu s láskou spomínal a označoval ju za jednu z najlepších žien v dejinách. Chadídža dodnes symbolizuje ženskú silu, oddanosť viere a podnikateľskú odvahu.
Panna Mária (1. storočie pred Kr. – 1. storočie po Kr.) – Matka Ježiša Krista a jedna z najuctievanejších postáv kresťanstva. Podľa kresťanskej tradície prijala Božie posolstvo skrze anjela Gabriela a porodila Ježiša ako panna, čím sa stala symbolom čistoty, oddanosti a bezvýhradnej viery. Pochádzala z Nazaretu v Galilei, pravdepodobne zo skromných pomerov. V evanjeliách je vykresľovaná ako tichá, no silná a verná žena, ktorá svojho syna sprevádzala počas jeho verejného pôsobenia aj utrpenia. Po jeho smrti sa podľa tradície stala opatrovateľkou prvej kresťanskej komunity. V rôznych kresťanských denomináciách je uctievaná ako Bohorodička, kráľovná nebies alebo sprostredkovateľka milosti. Jej obraz a kult pretrváva dodnes v modlitbách, ikonách i mariánskych púťach po celom svete.
Stredoveké kráľovné a bojovníčky
Theodora (cca 500 – 548) – Byzantská cisárovná a manželka cisára Justiniána I., ktorá sa z nízkych pomerov vypracovala na jednu z najmocnejších žien svojej doby. Pôvodne bola herečkou (a pravdepodobne kurtizánou) v Konštantínopole, kde upútala mladého princa Justiniána. Aby si ju mohol vziať, musel zmeniť zákony, ktoré zakazovali sobáš s osobami takéhoto stavu. Na tróne sa Theodora ukázala ako múdra a vplyvná spoluvládkyňa: radila manželovi v štátnických otázkach a počas povstania Niká v roku 532 neutekla z paláca, ale povzbudila Justiniána bojovať, čím mu zachránila trón. Bola známou zástankyňou ženských práv – presadila zákony, ktoré zlepšili postavenie žien, napríklad sprísnila tresty za znásilnenie, zakázala nútenú prostitúciu a umožnila ženám lepšie sa rozvádzať. V súkromí Theodora a Justinián nemali deti, no spoločne podporovali stavby chrámov (Justinián dal postaviť chrám Hagia Sofia) a obnovu impéria. Po Theodorinej smrti ju manžel vyhlásil za svätú. Jej životný príbeh – od chudobnej herečky po mocnú cisárovnú známej svojou odvahou a reformami – dodnes fascinuje historikov aj umelcov.
Wu Ce-tchien (624 – 705) – Jediná žena v histórii Číny, ktorá vládla ako cisár vo vlastnom mene. Začínala ako konkubína na dvore dynastie Tchang, no vďaka svojmu dôvtipu a ambíciám stúpala nahor. Stala sa manželkou cisára Kao-cunga a po jeho smrti prevzala regentskú moc za synov – napokon ich odstavila a vyhlásila vlastnú dynastiu Čou. Cisárovná Wu bola známa ako veľmi schopná, ale aj nemilosrdná v boji o moc, neváhala odstrániť rivalov, dokonca aj príbuzných. Čínske záznamy jej pripisujú aj temné činy (legenda hovorí, že možno dala zabiť vlastnú novonarodenú dcéru, aby zničila súperku v haréme, hoci moderní historici to spochybňujú). Napriek svojej povesti krutej vládkyne priniesla Číne prosperitu – podporovala rozvoj poľnohospodárstva, znížila dane a povyšovala schopných úradníkov bez ohľadu na ich pôvod. Vo vysokom veku si držala mladých milencov, čo poburovalo tradicionalistov. Nakoniec ju na sklonku života zosadili jej vlastní synovia. Cisárovná Wu zanechala zmiešané dedičstvo: bola obdivovaná pre svoje reformy a autoritu, no očiernená konfuciánskymi dejepiscami pre porušenie tradičnej úlohy ženy. V každom prípade ostáva jednou z najvýznamnejších postáv čínskych dejín.
Olga Kyjevská († 969) – Kňahyňa Kyjevskej Rusi, prvá žena východných Slovanov, ktorá prijala kresťanstvo a bola vyhlásená za svätú. Jej príbeh spája krvavú pomstu s prijatím viery. Keď dreviansky kmeň zavraždil jej manžela, knieža Igora, prevzala vládu ako regentka za ich maloletého syna Sviatoslava. Olga rozpútala nemilosrdnú odplatu – podľa letopisov zabila stovky až tisíce Dreviancov rôznymi prefíkanými spôsobmi (napríklad zaživa pochovala ich vyslancov, spálila celé mesto pomocou horiaceho vtáctva). Tým si zaistila poriadok v krajine a získala povesť neľútostnej vládkyne. Neskôr však Olga urobila zásadný krok iným smerom: okolo roku 957 sa nechala v Konštantínopole pokrstiť a stala sa prvou kresťanskou panovníčkou v ruskej histórii. Vo vnútropolitike zaviedla systém výberu daní a upevnila centralizáciu moci v Kyjeve. Jej syn Sviatoslav síce zostal pohanom, no Olgin vnuk Vladimír neskôr pokrstil celú Rus. Príbeh Olgy Kyjevskej ukazuje premenu „barbarskej“ bojovníčky na priekopníčku viery. Pravoslávna cirkev ju uctieva ako svätú Oľgu – napriek (alebo práve pre) jej krvavú mladosť, ktorá jej vyniesla titul „najpomstivejšej svätice“ v dejinách.
Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179) – Nemecká mystička, opátka, skladateľka a prírodovedkyňa stredoveku. Už ako dieťa mala vízie, ktoré ju sprevádzali celý život a ktoré opisovala vo svojich dielach. Bola vzdelanou ženou, autorkou množstva teologických spisov a muzikálnych diel, ktoré sú dodnes obdivované pre svoju krásu. Hildegarda založila a viedla niekoľko kláštorov, kde presadzovala vzdelávanie žien. V súkromí bola pokorná a zároveň odhodlaná, nebála sa kritizovať mocných mužov svojej doby vrátane cisárov či pápežov. Dnes je Hildegarda z Bingenu považovaná za jednu z najvýznamnejších žien stredoveku a bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi.
Eleonóra Akvitánska (1122 – 1204) – Jedna z najmocnejších žien stredoveku, dedička rozsiahleho akvitánskeho vojvodstva, kráľovná dvoch kráľovstiev a matka dvoch anglických kráľov. Už v 15 rokoch sa vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., s ktorým sa zúčastnila na druhej križiackej výprave. Manželstvo však nebolo šťastné a Eleonóra si presadila rozvod. Krátko nato sa vydala za mladšieho Henricha Plantageneta, ktorý sa stal anglickým kráľom Henrichom II. – tak sa Eleonóra stala aj anglickou kráľovnou. Vynikala politickou múdrosťou a kultivovanosťou: na svojom akvitánskom dvore podporovala trubadúrov, dvorskú lásku a literatúru. Jej súkromný život bol búrlivý – Henrich II. mal viacero mileniek, čo viedlo k napätiu. Eleonóra dokonca podporila svojich synov v rebélii proti vlastnému manželovi; Henrich ju za trest dala takmer 15 rokov strážiť (fakticky väzniť) na hradoch v Anglicku. Prepustená bola až po Henrichovej smrti roku 1189, keď nastúpil na trón jej syn Richard Levie srdce. V starobe Eleonóra stále politicky pôsobila – spravovala kráľovstvo za neprítomnosti Richarda počas križiackej výpravy a dožila sa aj vlády najmladšieho syna Jana Bezzemka. Eleonóra Akvitánska prežila neuveriteľných 82 rokov a zanechala odkaz silnej vládkyne, mecénky umenia a strategičky, ktorá výrazne ovplyvnila politiku Anglicka a Francúzska v 12. storočí.
Tamara Gruzínska (1160 – 1213) – Kráľovná stredovekého Gruzínska, známa aj ako „Kráľ Tamara“, pretože jej titul bol v mužskom rode. Nastúpila na trón po svojom otcovi Jurajovi III. a vládla počas tzv. zlatého veku Gruzínska. Tamara bola dvakrát vydatá – prvé manželstvo s ruským kniežaťom Jurijom bolo búrlivé a skončilo rozvodom (Jurija pre jeho intrigy vyhnala). Druhýkrát sa vydala za osetskeho princa Davida Soslana, ktorý ju podporoval. Ako panovníčka Tamara viedla úspešné vojny proti moslimským aj kresťanským susedom a rozšírila územie Gruzínska až k Čiernemu moru. Jej dvorská kultúra prekvitla – podporovala básnikov, architektúru a kresťanskú cirkev (nechala stavať kláštory). V súkromí bola hlboko veriacou pravoslávnou kresťankou a po smrti ju gruzínska cirkev kanonizovala. Tamara si získala povesť spravodlivej a múdrej vladárky – kroniky ju opisujú ako krásnu, zbožnú a rozhodnú. Za jej vlády Gruzínsko dosiahlo vrchol moci a prosperity. V gruzínskej pamäti ostáva ideálom panovníčky a dodnes je uctievaná ako svätá kráľovná Tamara.
Margaréta I. Dánska (1353 – 1412) – Kráľovná, ktorej sa podarilo dočasne zjednotiť škandinávske kráľovstvá. Dcéra dánskeho kráľa Valdemara IV. sa vydala za nórskeho kráľa, ale čoskoro ovdovela. Vládnuť však neprestala – stala sa regentkou maloletého syna Olafa v Dánsku aj Nórsku. Keď Olaf zomrel, dánski šľachtici si ju zvolili za „pani a vládkyňu Dánska“. Margaréta potom využila politické schopnosti a roku 1397 vytvorila Kalmarskú úniu, ktorá spojila Dánsko, Nórsko a Švédsko pod jej vládou. Hoci formálne mala titul len ako regentka synovca Erika, v skutočnosti držala moc pevne v rukách a bola prezývaná „Semiramida severu“. Nikdy sa znova nevydala a celý život zasvätila udržaniu jednoty škandinávskych krajín. Preslávila sa diplomatickým umom – dokázala utlmiť spory medzi šľachtou a centralizovať vládu. Počas jej vlády nastal v krajinách relatívny mier. Po Margarétinej smrti sa únia začala rozpadať, no jej počin z nej robí jednu z najvýznamnejších severských panovníčok. V dánskej histórii je cenená ako silná kráľovná, ktorá predbehla dobu svojou víziou severskej jednoty.
Jana z Arku (1412 – 1431) – Francúzska národná hrdinka, ktorá ako prosté dievča z vidieka v období storočnej vojny zmenila osud Francúzska. Pochádzala z roľníckej rodiny a od tínedžerského veku tvrdila, že počuje božie hlasy a vízie svätcov (sv. Michala, sv. Kataríny a sv. Margity), ktoré ju nabádali pomôcť dauphinovi Karolovi získať francúzsky trón. V 17 rokoch presvedčila Karola (neskoršieho kráľa Karola VII.), že ju Boh poveril viesť Francúzov. Jana, odetá v mužskom brnení, priviedla francúzske vojsko k víťazstvu pri Orléanse v roku 1429, čím si vyslúžila prezývku „panna orleánska“. Osobne potom stála po boku Karola VII. pri jeho korunovácii v Remeši. Jej súkromný život bol plne podriadený misii – sľúbila Bohu panenstvo a vystupovala skromne a zbožne. V roku 1430 ju však zajali Burgunďania a predali Angličanom. V zajatí ju súdili pre obvinenia z kacírstva a čarodejníctva – okrem iného ju vinili, že nosením mužských šiat „porušuje boží zákon“. Odvážnu Janu upálili na hranici ako kacírku v meste Rouen 30. mája 1431, keď mala len 19 rokov. O niekoľko desaťročí neskôr ju cirkev rehabilitovala a v roku 1920 vyhlásila za svätú. Jana z Arku sa stala symbolom francúzskeho vlastenectva a viery – jej život dokazuje, ako obyčajné dievča s nezlomnou vierou dokázalo navždy zmeniť dejiny svojej krajiny.
Izabela I. Kastílska (1451 – 1504) – Kráľovná Kastílie, ktorá spolu s manželom Ferdinandom II. Aragónskym zjednotila Španielsko. Ich sobáš v roku 1469 položil základy španielskeho kráľovstva a spoločne vládli ako „katolícki veličenstvá“. Izabela bola silne nábožensky založená a počas jej vlády došlo k dokončeniu reconquisty – roku 1492 dobyli posledné moslimské mesto Granada, čím znovu zjednotili Pyrenejský polostrov pod kresťanskou vládou. V tom istom roku podporila Krištofa Kolumba v jeho námornej ceste na západ – svojimi šperkami údajne financovala časť výpravy – čo viedlo k objaveniu Ameriky a obrovskému rozšíreniu španielskeho impéria. Avšak Izabelina vláda mala aj tienistú stránku: zaviedla prísnu katolícku ortodoxiu, v roku 1478 založila španielsku inkvizíciu a roku 1492 vydala edikt o vyhnaní Židov (a neskôr aj moslimov) zo Španielska. V súkromí bola Izabela známa ako vzorná manželka a matka – mala päť detí, z ktorých najznámejšia je Jana Šialená a Katarína Aragónska (neskoršia manželka Henricha VIII.). Vydala aj zákony na ochranu domorodých obyvateľov nových kolónií (hoci s obmedzeným účinkom). Izabela Kastílska výrazne ovplyvnila smerovanie svetových dejín – položila základy španielskej svetovej ríše a formovania jednotného Španielska, za čo ju historici zaraďujú medzi najvplyvnejšie panovníčky.
Grácia Mendes Nasi (1510 – 1569) – Známa aj ako Doña Gracia alebo „La Señora“, bola portugalsko-židovská podnikateľka a filantropka, ktorá sa stala jednou z najbohatších a najvplyvnejších žien renesančnej Európy. Narodila sa v Lisabone v rodine nútene pokrstených židov (tzv. konverzov), no v tajnosti si zachovali židovskú vieru. Po predčasnej smrti manžela zdedila obrovské bohatstvo bankárskej rodiny Mendes. V čase, keď na Pyrenejskom polostrove zúrila inkvizícia, využila svoj majetok a vplyv na pomoc prenasledovaným Židom – vytvorila tajnú sieť, ktorá im pomáhala utiecť z Portugalska a Španielska. Sama musela ujsť pred inkvizíciou: cez Benátky a Ferraru sa napokon usadila v Osmanskej ríši, kde sultán židov prijímal. V Istanbule sa Grácia stala neoficiálnou vodkyňou sefardskej komunity. Založila synagógy, financovala náboženské školy a podporovala učencov. Bola známa aj odvážnymi činmi – napríklad zorganizovala ekonomický bojkot talianskeho mesta Ancona, aby potrestala tamojšie prenasledovanie Židov. Sultánovi Sulejmanovi Veľkolepému navrhla projekt židovskej kolónie v Tiberiade v Palestíne, kam chcela presídliť židovských utečencov, a sultán jej región dokonca dal do prenájmu. Hoci plán naplno nevyšiel, pre mnohých bola Grácia vizionárkou – akousi predchodkyňou sionistických myšlienok. Svoj súkromný život zasvätila charite a rodine (vychovala dcéru Annu a neter Rebeku, ktorá sa vydala za vplyvného Josefa Nasiho). Doña Gracia zomrela v úcte v Osmanskej ríši. Históriou je oslavovaná ako „žena, ktorá vzdorovala kráľom“ – svojou odvahou a dobrotivosťou pomohla zachrániť nespočetné životy prenasledovaných.
Catherine de’ Medici (1519 – 1589) – Talianska šľachtičná z rodu Medici, ktorá sa vydala do francúzskej kráľovskej rodiny a významne ovplyvnila priebeh francúzskych dejín v 16. storočí. Ako manželka Henricha II. sa stala kráľovnou Francúzska a po jeho smrti bola najprv kráľovnou matkou troch synov (Františka II., Karola IX. a Henricha III.), no fakticky vládla ako regentka a hlavná poradkyňa. V neľahkých časoch náboženských vojen medzi katolíkmi a protestantmi sa snažila udržať rovnováhu – striedavo vyjednávala a pritvrdzovala. Preslávila sa svojím politickým pragmatizmom a intrigami, za ktoré ju niektorí autori vykresľujú ako zákernú travičku (povesť, ktorú zrejme prehnali). Najviac jej pripisujú podiel na Bartolomejskej noci v roku 1572, keď došlo k masakru hugenotov v Paríži. Hoci presné okolnosti sú sporné, mnohí verili, že práve Katarína zohrala úlohu v plánovaní tohto masakru, aby odstránila protestantských rivalov. V súkromí bola milovníčkou umenia – na francúzsky dvor priniesla taliansku kuchyňu (hovorí sa, že k jej suite patrili kuchári, ktorí naučili Francúzov jesť vidličkou), poriadala prepychové bály a podporovala stavby (nechala dokončiť palác Tuileries). Ako matka zažila tragédie – skoro všetci jej synovia zomreli mladí a jej dcéra Margaréta navždy pošramotila rodinné vzťahy sobášom s protestantom (navarrským kráľom Henrichom IV.). Katarína Medicejská je dodnes vnímaná rozporuplne: na jednej strane schopná štátnička „v pozadí trónu“, na druhej strane je v populárnej kultúre zobrazovaná ako temná kráľovná praktizujúca astrológiu a jedy. Nech je pravda akákoľvek, jej vplyv na francúzsku politiku bol nesmierny – tri desaťročia bola považovaná za skutočnú hybnú silu kráľovskej moci.
Alžbeta I. (1533 – 1603) – Kráľovná Anglicka a Írska, posledná panovníčka z rodu Tudorovcov, ktorá priviedla Anglicko k rozkvetu tzv. alžbetínskej éry. Dcéra neslávne známeho Henricha VIII. a Anny Boleynovej prežila ťažké detstvo – matku jej sťali, sama bola vyhlásená za nelegitímnu a počas vlády svojej nevlastnej sestry Márie I. Katolíckej bola dokonca uväznená v Toweri pre podozrenia z rebelstva. Keď však roku 1558 nastúpila na trón, ukázala sa ako mimoriadne schopná vládkyňa. Odmietla sa vydať, hoci jej radcovia navrhovali zahraničných ženíchov – vyslúžila si tak prezývku „panenská kráľovná“ a deklarovala, že je vydatá za svoje kráľovstvo. Za jej vlády sa upevnila anglikánska cirkev (zmierila náboženské spory kompromisným anglikánstvom), porazila španielske Armády v roku 1588, čím odvrátila hrozbu invázie Španielska, a podporila zámorské objavy (sir Francis Drake oboplával zem). Alžbeta mala talent obklopiť sa schopnými poradcami (napr. William Cecil) a šikovne balancovala medzi mocnými šľachtickými frakciami. Jej dlhé panovanie (45 rokov) prinieslo prosperitu a kultúrny rozkvet – tvorili vtedy Shakespeare, Marlowe a iní velikáni. V súkromí si Alžbeta užívala dvorskú zábavu, no zachovávala si imidž panenskej panovníčky; hovorilo sa o jej cite k Robertovi Dudleymu, no nikdy sa nevydala, aby nestratila nezávislosť. Na sklonku života čelila sprisahaniam i vojenským výzvam, no zostala pevná. Po jej smrti nastúpil škótsky kráľ Jakub VI., čím sa spojili anglický a škótsky trón. Alžbeta I. je pamätaná ako jedna z najväčších panovníčok v európskej histórii – podarilo sa jej zabezpečiť svojmu kráľovstvu stabilitu, nezávislosť od kontinentu a položiť základy britskej koloniálnej moci.
Hurrem Sultan (cca 1502 – 1558) – Pôvodným menom Alexandra alebo Roxolana, otrokyňa z východnej Európy, ktorá sa stala milovanou manželkou osmanského sultána Sulejmana I. Veľkolepého. Jej cesta začala tragicky – ako mladé dievča bola zajatá Tatármi a predaná do sultánovho háremu. Rýchlo si však získala Sulejmanovu náklonnosť svojou inteligenciou, vtipom a spevom (pre jej stále dobrú náladu ju nazývali „Hurrem“, tzn. veselá). Sulejman porušil tradíciu a oficiálne si ju vzal za manželku, čo dovtedy osmanskí sultáni nerobili, a tým jej dal mimoriadny status. Hurrem mu porodila niekoľko detí vrátane budúceho sultána Selima II. Mala výrazný vplyv na štátne záležitosti – radila Sulejmanovi v diplomacii, písala mu listy, keď bol na vojenských ťaženiach, a podľa niektorých zdrojov prispela k zosadeniu/tragickému osudu Sulejmanovho najstaršieho syna Mustafu, čím otvorila cestu na trón pre svojho syna. Známa je aj svojou charitou: v Istanbule dala vybudovať mešity, nemocnice, kúpele a školy. V súkromí bola Sulejmanovi oddaná – zachovala si jeho priazeň až do svojej smrti, čo bolo vo svete háremu výnimočné. Hurrem Sultan je dodnes obľúbenou postavou tureckých dejín a legiend: symbolizuje moc „ženy za trónom“, ktorá z otrokyne vystúpila na vrchol moci a ovplyvnila osud impéria.
Kösem Sultan (1589 – 1651) – Ďalšia mimoriadne vplyvná žena Osmanskej ríše, konkubína a neskôr manželka sultána Ahmeda I., ktorá počas 17. storočia de facto vládla ako valide sultan (vládcova matka) pre niekoľkých sultánov. Bola pôvodom Grékyňa (meno mala Anastázia), do háremu sa dostala ako dar v mladom veku a rýchlo si získala Ahmedovu lásku. Po jeho smrti manévrovala zložitou politikou dvora – stala sa regentkou svojich maloletých synov Murada IV. a Ibrahima I., a neskôr aj vnuka Mehmeda IV.. Kösem bola známa svojou štedrosťou – financovala chudobince, mešity a pomáhala poddaným – ale aj politickou tvrdosťou. Nevýhala sa odstráneniu tých, čo ohrozovali jej rodinu (hovorí sa, že schválila popravu vlastného nevlastného syna Osmana II.). Jej vláda v pozadí trónu trvala desaťročia. Nakoniec však doplatila na dvorské intrigy: súperenie s nevestou Turhan Sultan (matkou iného následníka) ju stálo život. Kösem bola uškrtená v noci priamo v paláci na príkaz mladej Turhan. Jej smrť ukončila éru silných sultánových matiek v Osmanskej ríši. Kösem Sultan ostáva v dejinách zapamätaná ako výnimočná žena, ktorá dokázala udržať moc v labyrinte osmanskej politiky – bola milovaná ľudom, no obávaná nepriateľmi. Jej dramatický príbeh dnes ožíva aj v populárnych seriáloch, kde vystupuje ako bystrá a nebojácna vlákyňa v háreme.
19. storočie – vek objavov a emancipácie
Jane Austenová (1775 – 1817) – Anglická spisovateľka, ktorá svojimi románmi položila základy moderného spoločenského románu. Pochádzala z početnej vidieckej rodiny s dobrým vzdelaním, no skromnými pomermi. V súkromí bola veľmi viazaná na svoju sestru Cassandru a nikdy sa nevydala – hovorí sa, že raz prijala žiadosť o ruku, no na druhý deň ju odvolala, azda preto, že jej chýbala láska. Svoje diela ako Pýcha a predsudok či Rozum a cit publikovala anonymne „od istej dámy”, preto počas života nezískala veľkú slávu. Jej bystré a ironické opisy vidieckej spoločnosti a postavenia žien (ktoré sa často mohli spoliehať len na dobrý sobáš) však postupne nachádzali čitateľov. Jane Austenová vo svojich knihách ukázala, že aj „malý svet” rodinných vzťahov a dvorenia môže byť látkou pre skvelú literatúru – v jej podaní s humorom a psychologickou hĺbkou. Po smrti ju rodina identifikovala ako autorku jej dovtedy anonymných románov a jej sláva začala rásť. Dnes je Austenová uznávaná ako priekopníčka realistického románu a milujú ju čitatelia po celom svete pre nadčasové príbehy lásky, rozumu a citu.
Mary Shelleyová (1797 – 1851) – Britská spisovateľka, ktorá vo veku len 18 rokov napísala gotický román Frankenstein, považovaný za prvé dielo science fiction. Bola dcérou známej feministky Mary Wollstonecraft a filozofa Williama Godwina, vyrastala v intelektuálnom prostredí. Ako 16-ročná utiekla s básnikom Percym Bysshem Shelleym, za ktorého sa neskôr vydala – ich vzťah bol plný vášne i tragédií (stratili tri zo štyroch detí a Mary ovdovela už v 24 rokoch). Najväčšiu slávu získala v lete 1816 vo Švajčiarsku, keď počas daždivých večerov v kruhu priateľov (vrátane Lorda Byrona) vymyslela príbeh vedca, ktorý oživí umelého človeka. Z tohto nápadu vznikol Frankenstein, vydaný anonymne v roku 1818. Mary sa tak stala doslova matkou hororu a sci-fi žánru. Jej súkromný život nebol ľahký – okrem straty detí a manžela bojovala aj s finančnými ťažkosťami a chorobami. Napriek tomu pokračovala v písaní románov a podporovala vydávanie diel svojho manžela. Frankenstein však zostal jej nesmrteľným príspevkom literatúre – príbeh monštra a jeho tvorcu sa stal moderným mýtom o zodpovednosti vedy a odcudzení. Mary Shelleyová ním ovplyvnila nespočet adaptácií a diskusií – ukázala, že aj mladé dievča môže svojou predstavivosťou navždy poznačiť kultúru.
Mary Anningová (1799 – 1847) – Britská zberateľka fosílií a priekopníčka paleontológie, hoci oficiálne nemala vedecké vzdelanie ani uznanie počas života. Pochádzala z chudobnej rodiny v Lyme Regis na pobreží Dorsetu, kde pobrežné útesy ukrývali fosílne poklady z obdobia jury. Už ako jedenásťročná objavila prvú kostru ichtyosaura (pravekého morského plaza). Neskôr našla aj takmer kompletné kostry plesiosaura a pterodaktyla (lietajúceho plaza) – všetko pre vedu dovtedy nevídané tvory. Mary Anningová však žila v čase, keď ženy nemali prístup do vedeckých spoločností; fosílie predávala, aby uživila rodinu, a muži-vedeckí páni o nich písali štúdie. Napriek tomu jej pozoruhodné nálezy významne prispeli k pochopeniu prehistórie Zeme. V súkromí bola tichá a zbožná, celý život slobodná – prevratné myšlienky o evolúcii či geologickom čase, ku ktorým jej objavy prispeli, možno kolidovali s jej vierou, no jej zvedavosť nepoznala hraníc. Priatelila sa s niekoľkými geológmi, ktorí ju ako-tak uznávali. Krátko pred smrťou jej Londýnska geologická spoločnosť udelila čestnú rentu – ženy však do svojich radov prijala až o desiatky rokov neskôr. Dnes je Mary Anningová oceňovaná ako „nevyslovená zakladateľka paleontológie“ – múzeá vystavujú jej fosílie a paleontológovia na ňu spomínajú ako na výnimočný talent, ktorý sa presadil proti predsudkom doby.
Ada Lovelaceová (1815 – 1852) – Anglická matematička a prvá programátorka v histórii. Bola dcérou slávneho poetu Lorda Byrona, no otec ju v detstve opustil a matka ju cielene viedla k štúdiu matematiky a logiky, aby v nej „potlačila básnické šialenstvo“ zdedené po otcovi. Ada bola mimoriadne nadaná – už ako tínedžerka sa zoznámila s vynálezcom Charlesom Babbageom, ktorý vyvíjal mechanický počítací stroj (tzv. analytický stroj). V roku 1843 Ada preložila z taliančiny článok o tomto stroji a doplnila ho vlastnými rozsiahlymi poznámkami, ktoré obsahovali algoritmus na výpočet Bernoulliho čísel pomocou Babbageovho stroja. Tento postup sa dnes považuje za vôbec prvý počítačový program v dejinách. Ada spojila technický talent s víziou – chápala, že stroje môžu spracúvať nielen čísla, ale aj iné symboly, a predvídala široké možnosti ich využitia. V súkromí sa vydala za grófa z Lovelace, mala troje deti, ale trápili ju zdravotné problémy a hazardné dlhy (rada vsádzala, dokonca sa pokúšala s pomocou matematiky vyhrať v stávkach na kone). Zomrela mladá vo veku 36 rokov na rakovinu, rovnako ako jej otec. Ada Lovelaceová upadla na dlho do zabudnutia, no v 20. storočí bola znovu „objavená“ a dnes je oslavovaná ako vizionárka počítačovej éry – jej meno nesie programovací jazyk Ada a je považovaná za inšpiráciu pre ženy v STEM odboroch.
Florence Nightingalová (1820 – 1910) – Britská ošetrovateľka a zakladateľka moderného ošetrovateľstva, známa ako „dáma s lampou“. Pochádzala z bohatej rodiny, no cítila náboženské povolanie pomáhať chorým. Napriek odporu rodičov sa rozhodla stať ošetrovateľkou, čo vtedy nebolo pre „dámy“ bežné povolanie. Preslávila sa počas Krymskej vojny (1853 – 1856), keď viedla tím 38 dobrovoľných sestier do poľnej nemocnice v Scutari pri Istanbule. Bola zhrozená nehygienickými podmienkami a svojou neúnavnou prácou (často v noci obchádzala pacientov s lampou v ruke) dokázala znížiť úmrtnosť ranených vojakov. Vojaci ju milovali pre jej súcit a starostlivosť. Po vojne sa vrátila ako národná hrdinka – hoci vyčerpaná a chorá (celý život trpela následkami infekcie). Pokračovala v reformách: založila ošetrovateľskú školu pri nemocnici sv. Tomáša v Londýne, čím povýšila ošetrovateľstvo na uznávanú profesiu. Vydala tiež diela o zdravotníckej štatistike – bola priekopníčkou v používaní grafov na vizualizáciu dát (tzv. Nightingalovej ruže). Súkromne zostala nevydatej a silne nábožensky založená, žila skromne. Vyslúžila si mnoho poct, vrátane prvého britského Rádu za zásluhy udeleného žene. Florence Nightingalová položila základy nemocničnej hygieny a školstva pre sestry, a dodnes je jej prístup – kombinácia súcitu a dôrazu na čistotu a štatistiku – základným kameňom zdravotnej starostlivosti.
Susan B. Anthonyová (1820 – 1906) – Americká aktivistka za ženské práva, ktorá zasvätila život boju za volebné právo žien v USA. Bola spoluautorkou „Deklarácie práv žien“ a založila Národnú asociáciu pre volebné právo žien. Anthonyová prednášala po celých Spojených štátoch, často bola kritizovaná a dokonca zatknutá za pokus hlasovať v prezidentských voľbách roku 1872. Nikdy sa nevydala a svoj osobný život úplne podriadila aktivizmu. Zomrela 14 rokov pred schválením volebného práva pre ženy (19. dodatok Ústavy USA v roku 1920), no je považovaná za hlavnú postavu tohto významného historického pokroku.
Harriet Tubmanová (1822 – 1913) – Americká bojovníčka proti otroctvu, známa ako „Mojžiš svojho ľudu“. Narodila sa do otroctva, no podarilo sa jej utiecť na slobodu. Následne sa opakovane vracala na juh USA, aby cez tzv. „Podzemnú železnicu“ pomohla stovkám otrokov uniknúť na sever. Bola odvážnou a neústupnou osobou, pričom jej život bol často v nebezpečenstve – južania vypísali za jej hlavu odmenu. Počas americkej občianskej vojny pôsobila ako špiónka a zdravotná sestra na strane Únie. V súkromí bola hlboko veriaca a svoje poslanie vnímala ako božie volanie. Harriet Tubmanová dodnes symbolizuje odvahu v boji za slobodu a ľudskú dôstojnosť.
Jozefína Butlerová (1828 – 1906) – Anglická feministka a sociálna reformátorka, ktorá bojovala za práva žien v ére viktoriánskeho pokrytectva. Pochádzala zo zámožnej rodiny s liberálnymi názormi, vydala sa za duchovného Georga Butlera. Jej život ovplyvnila tragédia – pád a smrť jej šesťročnej dcérky Evy. V hlbokom žiali sa rozhodla zasvätiť život pomoci ženám na okraji spoločnosti. Začala pracovať s prostitútkami a zachraňovať dievčatá z nevestincov, čo vtedy slušnú dámu vystavovalo klebetám. Najviac sa však preslávila kampaňou proti zákonom o nákazlivých chorobách (Contagious Diseases Acts). Tieto zákony umožňovali polícii zatýkať podozrivé prostitútky a nútene ich prehliadať kvôli pohlavným chorobám, pričom mužských klientov netrestali. Jozefína to považovala za hlboko nemorálne a nerovné. V roku 1869 založila Ladies’ National Association a spustila celoštátnu kampaň petícií, prednášok a článkov. Vďaka jej úsiliu boli tieto zákony v 80. rokoch 19. storočia zrušené, čím „očistila“ mnohé ženy od prenasledovania štátom. Butlerová tiež bojovala za zvýšenie veku súhlasu z 13 na 16 rokov (úspešne) a proti exportu anglických prostitútok do kolónií. V súkromí bola hlboko veriaca a svoje reformy zakladala na kresťanskej morálke. Hoci ju dobová spoločnosť často očierňovala, dnes je hodnotená ako priekopníčka ženských práv a ochrany zraniteľných. Jej práca položila základy moderného boja proti obchodovaniu so ženami a za rodovú rovnosť pred zákonom.
Cisárovná Cch’-si (1835 – 1908) – Jedna z najmocnejších žien v histórii Číny, ktorá vládla v pozadí dynastie Čching viac ako 40 rokov. Pôvodne konkubína, neskôr regentka za maloletého syna a vnuka, preukázala mimoriadnu schopnosť prežiť v nebezpečnej cisárskej politike. Cch’-si bola známa tvrdosťou a intrigami, ale zároveň aj schopnosťou udržať Čínu jednotnú v období vnútorných nepokojov a vonkajších hrozieb zo strany západných mocností. V súkromí milovala umenie a krásu – podporovala rozvoj divadla, umenia a budovanie záhrad. Jej vláda však bola kontroverzná, najmä kvôli jej konzervativizmu, ktorý podľa kritikov brzdil modernizáciu krajiny.
Sofia Kovalevská (1850 – 1891) – Ruská matematička, prvá žena, ktorá získala doktorát z matematiky (v modernom zmysle) a neskôr sa stala prvou profesorkou matematiky na univerzite v novovekej Európe. Narodila sa v šľachtickej rodine, od mala mala vášeň pre matematiku, no v cárskom Rusku ženy nesmeli študovať na univerzite. Sofia uzavrela formálne manželstvo so študentom Vladimirom Kovaľovským – bol to „manžel z rozumu”, ktorý jej umožnil vycestovať do zahraničia za štúdiami. V Nemecku a Francúzsku sa učila u najlepších matematikov svojej doby (Weierstrass, atď.). V roku 1874 získala na univerzite v Göttingene doktorát (práce o diferenciálnych rovniciach), hoci promócie sa nemohla zúčastniť, lebo bola žena. Po návrate do Ruska narážala na predsudky a ťažko hľadala uplatnenie. Osud ju zavial do Švédska, kde v 1884 získala miesto profesorky na univerzite v Štokholme – prvá žena na takom poste vo svete matematiky. Významne prispela k teórii rotačných telies (Kovalevskej práca o rotujúcom tuhom telese získala prestížnu cenu Francúzskej akadémie). V súkromí však prežila tragédie: manžel, ktorý mal depresie, spáchal samovraždu, a ona zostala sama s dcérou. Popri matematike písala aj literárne diela (spomienky, román). Zomrela mladá na chrípku zápal pľúc. Sofia Kovalevská prekonala vlny konzervativizmu a otvorila cestu ženám do exaktných vied – dodnes nesú jej meno matematické poučky a je považovaná za vzor pre mnohé generácie vedkýň.
Kráľovná Viktória (1819 – 1901) – Britská kráľovná, ktorej 63-ročné panovanie dalo meno celej ére – viktoriánskej dobe. Nastúpila na trón ako 18-ročná a vládla v čase rozkvetu priemyselnej revolúcie a expanzie Britského impéria. Vďaka tomu sa stala symbolom stability a moci – za jej vlády sa Británia stala najväčšou koloniálnou veľmocou sveta. Viktória bola vo verejnosti obľúbená pre svoju dôstojnosť a zmysel pre povinnosť. V súkromí prežila veľkú romantickú lásku s princom Albertom, ktorého si vzala v roku 1840. Mali spolu deväť detí a ich rodinný život prezentovali ako ideál cnostnej rodiny. Keď však Albert v roku 1861 predčasne zomrel, Viktória upadla do hlbokého smútku – celé roky nosila výhradne čierne šaty a stiahla sa z verejného života. Postupne sa však k povinnostiam vrátila a stala sa ešte populárnejšou. Jej deti sobášmi prepojili európske kráľovské rody, preto ju prezývali „babica Európy“. Viktóriina éra priniesla aj spoločenské paradoxy: navonok puritánska morálka, no zároveň veľká chudoba robotníkov a prudký technický pokrok. Kráľovná síce nezasahovala priamo do politiky (konštitučná monarchia), no jej vplyv cez premiérov (napr. Disraeliho, ktorý jej získal titul cisárovnej Indie) bol citeľný. Koncom života oslávila zlatý aj diamantový jubilea vlády – impérium vtedy zahŕňalo štvrtinu sveta. Kráľovná Viktória zomrela ako najdlhšie vládnuci panovník dovtedajšej britskej histórie. Jej meno ostáva spojené s vrcholom britskej moci a spoločenskými hodnotami 19. storočia.
Emmeline Pankhurstová (1858 – 1928) – Britská politická aktivistka, ktorá viedla hnutie sufragettiek a výrazne prispela k tomu, že ženy získali volebné právo. Narodila sa v Manchestri v rodine s tradíciou spoločenského reformátorstva. Už ako mladá sa zapojila do ženského hnutia. V roku 1903 založila „Women’s Social and Political Union“ (WSPU), organizáciu vyznávajúcu heslo „činy, nie slová“. Emmeline a jej dcéry Christabel a Sylvia patrili k radikálnejšiemu krídlu boja za volebné právo – ich členky, nazývané sufragettky, rozbíjali okná, rušili verejné podujatia, pripútavali sa reťazami k zábradliam a inými spôsobmi upozorňovali na nerovnosť. Emmeline bola viackrát uväznená a vo väzení držala hladovku, za čo ju násilne kŕmili. Tieto drastické metódy vyvolávali kontroverzie, ale tiež zviditeľnili otázku ženských práv. Po vypuknutí 1. svetovej vojny však Pankhurstová dočasne prerušila boj a podporovala úsilie proti Nemecku – vyzývala ženy, aby pomáhali vo vojnovej výrobe, a mužov, aby narukovali. Po vojne britská vláda čiastočne ustúpila: v roku 1918 dostali volebné právo ženy nad 30 rokov (v roku 1928 sa rozšírilo na všetky nad 21 rokov). Pankhurstová sa toho ešte dožila – zomrela pár týždňov pred definitívnym schválením rovného hlasovacieho práva. V súkromí bola vdovou (jej manžel, právnik Richard Pankhurst, podporoval jej ideály, zomrel však skoro) a vychovávala päť detí. Emmeline Pankhurstovú časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších osobností 20. storočia s odôvodnením, že „otriasla spoločnosťou a navždy zmenila jej vzorec”. V Británii stojí jej socha pred parlamentom ako pripomienka, že práva žien neboli darované, ale vydobyté odvážnym bojom.
20. storočie – veda, politika a občianske práva
Mária Curie-Skłodowská (1867 – 1934) – Poľská vedkyňa, ktorá sa preslávila priekopníckym výskumom v oblasti rádioaktivity a ako prvá žena získala Nobelovu cenu. Narodila sa vo Varšave, no vedeckú kariéru rozvinula vo Francúzsku po boku manžela Pierra Curieho. Spoločne objavili dva nové chemické prvky – polónium (pomenované podľa Poľska) a rádium – a položili základy využitia žiarenia v medicíne. Mária Curie bola prvou ženou, ktorá získala Nobelovu cenu (v roku 1903 za fyziku, spoločne s manželom a Henrim Becquerelom) a neskôr ako prvý človek vôbec získala Nobelovu cenu druhýkrát (1911, tentoraz za chémiu). Vo vedeckej komunite musela prekonať mnohé predsudky voči ženám – napriek svojim úspechom nikdy nedostala členstvo vo Francúzskej akadémii vied. V súkromí bola Mária známa skromnosťou a húževnatosťou; spolu s Pierrom vychovali dve dcéry, z ktorých staršia Irène neskôr tiež získala Nobelovu cenu. Po tragickej smrti Pierra (1906 ho zrazilo konské povozidlo) Mária pokračovala v práci a stala sa vôbec prvou profesorkou na Parížskej univerzite. Počas 1. svetovej vojny iniciovala používanie mobilných röntgenov na frontoch. Jej dlhoročná práca s rádioaktívnymi látkami však poznačila jej zdravie – zomrela na chorobu z ožiarenia. Mária Curie-Skłodowská zanechala obrovský vedecký odkaz: okrem objavov aj inštitút Curie v Paríži. Dodnes je považovaná za jednu z najvýznamnejších vedkýň vôbec a ikonickú postavu ženskej účasti vo vede.
Róza Luxemburgová (1871 – 1919) – Marxistická revolucionárka poľsko-židovského pôvodu, ktorá pôsobila v Nemecku a stala sa jedným z hlasov európskej socialistickej ľavice na prelome 19. a 20. storočia. Už od mladosti bola politicky aktívna, utiekla z cárskeho Poľska do Švajčiarska a neskôr do Nemecka, kde spoluzaložila Sociálnodemokratickú stranu Poľska a Litvy. Bola mimoriadne vzdelaná (získala doktorát z ekonómie) a vynikala v teórii – kritizovala autoritárstvo i militarizmus. V rokoch 1914 – 1918 otvorene vystupovala proti 1. svetovej vojne a nacionalizmu, čo ju dostalo do väzenia za vlastizradu. V jej listoch z väzenia sa prejavuje aj citlivá stránka – milovala prírodu a poéziu, čo kontrastovalo s jej verejným obrazom „ohnivej revolucionárky“. Po vojne spoluzaložila Komunistickú stranu Nemecka a počas revolúcie v januári 1919 stála pri zrode Spartakovho povstania. Tento pokus o komunistickú revolúciu však zlyhal a Róza Luxemburgová bola 15. januára 1919 zavraždená pravicovými polovojenskými jednotkami v Berlíne – bez súdu ju ubili a telo hodili do rieky. Jej násilná smrť šokovala mnohých a spravila z nej mučeníčku robotníckeho hnutia. Luxemburgová po sebe zanechala teoretické diela (napr. Akumulácia kapitálu) a odkaz nekompromisnej bojovníčky za sociálnu spravodlivosť. Bola nekonvenčná – kritizovala aj boľševikov za diktátorské tendencie. Dnes je vnímaná ako symbol demokratického socializmu a odporu proti útlaku. Každoročne si jej pamiatku pripomínajú ľavičiari v Berlíne pochodom k jej hrobu.
Virginia Woolfová (1882 – 1941) – Anglická spisovateľka a esejistka, jedna z najvýznamnejších modernistických autoriek 20. storočia. Preslávila sa románmi ako Paní Dallowayová, K majáku či Orlando, v ktorých experimentovala s formou – najmä s prúdom vedomia, vnútronými monológmi postáv. Vyrastala v intelektuálnej rodine v Londýne a spolu s manželom Leonardom Woolfom neskôr založila vydavateľstvo Hogarth Press. Woolfová bola súčasťou Bloomsburskej skupiny – kruhu umelecko-filozofických priateľov, ktorí sa snažili o voľnomyšlienkársky život. V súkromí však Virginia bojovala s psychickými problémami – mala záchvaty depresie a úzkostí, dnes by sme ich nazvali bipolárnou poruchou. Napriek tomu vytvorila literárne diela obrovskej hĺbky. Vo svojej slávnej eseji Vlastná izba (1929) formulovala myšlienku, že žena potrebuje finančnú nezávislosť a vlastný priestor na tvorbu, čím ovplyvnila feministické myslenie. Napriek úspechu jej citlivá duša trpela – obzvlášť počas 2. svetovej vojne upadla do beznádeje. V roku 1941 spáchala samovraždu – naplnila si vrecká kameňmi a vstúpila do rieky Ouse. Jej list na rozlúčku manželovi dojíma úprimnosťou. Virginia Woolfová zanechala literárny odkaz, ktorý dodnes rezonuje – preskúmala vnútorný svet žien, poukázala na ich túžby a obmedzenia v spoločnosti. Jej novátorské postupy ovplyvnili generácie spisovateľov a dodnes je považovaná za ikonu literárnej moderny i ženského hnutia.
Frida Kahlo (1907 – 1954) – Mexická maliarka, ktorá pretavila svoj osobný bolestný príbeh do originálnych autoportrétov a stala sa kultovou ikonou umenia 20. storočia. Už v mladosti prekonala detskú obrnu a v 18 rokoch takmer zahynula pri nehode autobusu – utrpela mnohopočetné zranenia chrbtice a panvy, ktoré ju trápili celý život. Počas rekonvalescencie začala maľovať vleže na posteli pomocou špeciálneho stojana so zrkadlom. Jej obrazy, plné jasných farieb a symbolov, spájali realizmus s fantáziou a odrážali jej fyzickú bolesť i mexickú identitu. Frida bola tiež politicky uvedomelá – stala sa členkou komunistickej strany. Jej búrlivý súkromný život bol rovnako známy: jej manželstvo s muralistom Diegom Riverom bolo plné vášne, ale aj nevier z oboch strán. Frida otvorene priznávala aj vzťahy so ženami. Napriek zdravotným obmedzeniam bola spoločenskou dušou mexickej umeleckej scény. Vo svojich obrazoch zobrazovala ženskú skúsenosť bez príkras – maľovala potraty, vlastnú nahotu, telesnú trýzeň aj kultúrne motívy Mexika. Jej slávny autoportrét s tŕňovým náhrdelníkom a kolibríkom či Dve Fridy sú plné symboliky a emócií a vyniesli jej uznanie. Za života nebola až takou hviezdou ako po smrti – až feministické hnutie v 70. rokoch ju povýšilo na ikonu. Dnes visia jej diela v najprestížnejších galériách sveta a Frida Kahlo je vnímaná ako symbol nezlomnosti, autentickosti a kreativity. V parížskom Louvri bol jej obraz „Rám“ prvým dielom mexického umelca 20. storočia, ktoré múzeum kúpilo.
Rosalind Franklinová (1920 – 1958) – Britská chemička a rádiologička, kľúčová, hoci dlho prehliadaná postava objavu štruktúry DNA. Pochádzala zo zámožnej londýnskej židovskej rodiny a od detstva vynikala v prírodných vedách. Po doktoráte z fyzikálnej chémie pracovala v Paríži s röntgenovou difrakciou. V roku 1951 nastúpila na King’s College v Londýne, kde skúmala kryštalografické snímky DNA. Jej fotografia DNA označená číslom 51 bola prelomová – jasne naznačovala špirálovú dvojzávitnicu. Túto snímku bez jej vedomia ukázal Maurice Wilkins kolegom Jamesovi Watsonovi a Francisovi Crickovi v Cambridge. Watson a Crick na základe toho zostrojili v roku 1953 slávny model dvojitej špirály DNA. Franklinovej dáta tak vydláždili cestu pre objasnenie genetického kódu, hoci spočiatku nedostala patričné uznanie. Rosalind vo svojom výskume pokračovala – skúmala aj vírusy a uhlie. Súkromne bola cieľavedomá, ale aj priateľská; kolegovia ju opisovali ako ženu s vášňou pre hory (milovala turistiku). Žiaľ, zomrela mlado – vo veku 37 rokov podľahla rakovine vaječníkov, pravdepodobne v dôsledku práce s röntgenmi. O štyri roky neskôr (1962) dostali Watson, Crick a Wilkins Nobelovu cenu – Franklinová už nebola nažive a Nobelova cena sa in memoriam neudeľuje. Dnes historici vedy zdôrazňujú jej zásluhy a Rosalind Franklinová sa stala symbolom ženských vedkýň, ktorým nebola priznaná sláva. Je po nej pomenovaná napríklad európska sonda na Mars – navždy zapísaná v hviezdach vedy.
Grace Hopperová (1906 – 1992) – Americká informatička a admirálka, priekopníčka v oblasti programovania počítačov. Počas 2. svetovej vojny vstúpila do amerického námorníctva, kde sa dostala k projektu prvého veľkého počítača Mark I na Harvardovej univerzite. Bola jednou z prvých programátorov tohto stroja. Preslávila sa svojím inovatívnym myslením – položila základy moderných programovacích jazykov. V 50. rokoch sa podieľala na vývoji prvého kompilátora (nástroja, ktorý prekladá programovací kód do strojového jazyka) a patrila k hlavným tvorcom jazyka COBOL, ktorý umožnil písať programy v anglických slovách. Legendou je aj príbeh o „bugu“: keď v počítači našli v roku 1947 uviaznutú mole, Grace Hopperová žartom poznamenala, že ju idú „oddebuggovať“ – odvtedy sa termín „bug“ (chrobák) používa pre chybu v programe. V námorníctve dosiahla hodnosť kontradmirála, čo bolo na ženu v tých časoch výnimočné. V súkromí bola známa svojím suchým humorom a entuziazmom pre vzdelávanie – po odchode do výslužby ešte roky prednášala, motivovala mládež k IT. Prezývali ju „Amazing Grace“. Zomrela ako 85-ročná, pochovaná s vojenskými poctami. Grace Hopperová zanechala obrovský odkaz: jej práca umožnila vznik užívateľsky priateľských programovacích jazykov a tým sprístupnila počítače širšiemu využitiu. V roku 2016 po nej americké námorníctvo pomenovalo bojovú loď – na počesť ženy, čo skrotila prvé počítačové monštrá.
Coco Chanel (1883 – 1971) – Francúzska módna návrhárka, ktorá zmenila spôsob, akým sa ženy obliekajú. Chanel priniesla do dámskej módy jednoduchosť, eleganciu a pohodlie – jej „malé čierne šaty“ a slávny parfum Chanel No. 5 sa stali ikonami módy. Bola sebavedomou a nezávislou ženou, ktorá žila podľa vlastných pravidiel a otvorene odmietala tradičné spoločenské normy. Coco Chanel je dnes považovaná za jednu z najvplyvnejších osobností v histórii módy.
Eleanor Rooseveltová (1884 – 1962) – Prvá dáma Spojených štátov (manželka prezidenta Franklina D. Roosevelta) v rokoch 1933 – 1945 a neskôr diplomatka, ktorá sa stala významnou obhajkyňou ľudských práv. Ako prvá dáma zmenila tradičnú rolu „hostiteľky“ na aktívnu pozíciu: počas manželovho úradu usporadúvala tlačovky len pre novinárky, písala denník a verejne podporovala občianske práva a sociálne programy. Po Rooseveltovej smrti sa nenechala zatlačiť do úzadia – prezident Truman ju vymenoval za delegátku USA v OSN. V rokoch 1946 – 1951 predsedala Komisii OSN pre ľudské práva a stála na čele prípravy Všeobecnej deklarácie ľudských práv (prijatej 1948). Preto ju nazývali „prvou dámou sveta“. V súkromí mala Eleanor ťažké začiatky – stratila oboch rodičov v detstve a ako mladá zistila manželovu neveru, no manželstvo s Franklinom udržala. Mali spolu šesť detí (päť prežilo do dospelosti). Počas života ju sprevádzala aj veľmi blízka priateľka novinárka Lorena Hickok; špekuluje sa o romantickom rozmere ich vzťahu, no s istotou vieme, že Hickok bola jej veľkou oporou. Eleanor Rooseveltová bola nekonvenčná: nebála sa verejne nesúhlasiť (napr. ohľadom rasovej segregácie – po incidente v Alabame odišla z ženského klubu Daughters of American Revolution, keď zakázali černošskej speváčke vystúpiť). Až do svojej smrti zostala aktívna. Jej epitaf by mohol znieť slovami predsedu OSN: „Ona pomohla vytvoriť svet, v ktorom sú ľudské bytosti slobodnejšie a dôstojnejšie“. Dodnes je považovaná za jednu z najvýznamnejších Američaniek 20. storočia.
Indira Gándhíová (1917 – 1984) – Indická politička a doposiaľ jediná žena na poste predsedu vlády Indie (v rokoch 1966 – 1977 a 1980 – 1984). Bola dcérou prvého indického premiéra Džaváharlála Néhrúa a od mladi vyrastala v centre politického diania. Po smrti svojho otca vstúpila do politiky a rýchlo stúpla v hierarchii Indického národného kongresu. Jej vláda poznačila indické dejiny – v roku 1971 úspešne viedla Indiu v krátkej vojne proti Pakistanu, ktorá viedla k vzniku nezávislého Bangladéša. Vnútropoliticky zaviedla množstvo reforiem, no čelila aj krízam. V roku 1975 vyhlásila tzv. núdzový stav – 21 mesiacov vládla dekrétmi, obmedzila médiá i opozíciu a nechala väzniť politických odporcov. Hoci tvrdila, že to bolo pre stabilizáciu krajiny, jej kritici to označili za autoritárny exces. Po zrušení núdzového stavu ju voliči dočasne odstavili, no čoskoro sa vrátila k moci. Osobný život Indiry bol plný tragédií: ovdovela mladá (manžel Feroze zomrel 1960), stratila staršieho syna pri leteckej havárii, a neskôr druhého syna Sanjaya pri nehode. Osudným sa jej stal konflikt s radikálnymi sikhmi – v roku 1984 nariadila armádu zakročiť v ich svätyni (operácia „Modrá hviezda“). O niekoľko mesiacov ju jej dvaja sikhskí bodyguardi zavraždili v záhrade jej rezidencie v Dillí. Indira Gándhíová bola rozporuplnou postavou: na jednej strane ju obdivovali ako „Železnú lady Indie“ za rozhodnosť a víťazstvá (známa bola aj jej fráza „chudoba je najhoršia forma násilia“), na druhej strane jej vyčítali sklony k diktatúre. Jej smrť vyvolala vlnu násilia proti sikhom. Jej syn Rádžív sa stal premiérom po nej. Napriek kontroverziám zostáva Indira symbolom ženskej sily vo svete veľkej politiky.
Rosa Parksová (1913 – 2005) – Americká občianska aktivistka, ktorej odmietnutie uvoľniť miesto v autobuse belochovi zažalo plamienok hnutia za práva černochov v USA. Dňa 1. decembra 1955 v meste Montgomery (Alabama) si sadla v autobuse do sekcie pre „farebných“. Keď sa miesta pre bielych zaplnili, vodič prikázal Rose a ďalším Afroameričanom uvoľniť sedadlá bielemu pasažierovi – ona však pokojne odmietla poslúchnuť. Za tento čin bola zatknutá a pokutovaná. Jej odvaha inšpirovala miestnych černošských lídrov (vrátane mladého pastora Martina Luthera Kinga Jr.) k zorganizovaniu Montgomerského autobusového bojkotu. Po 381 dňoch masového bojkotu verejnej dopravy a právnych sporoch rozhodol Najvyšší súd USA, že segregácia v autobusoch je protiústavná. Tento úspech odštartoval vlnu nenásilných protestov za zrušenie segregácie aj v iných oblastiach. Rosa Parksová sa tak stala známou ako „matka hnutia za občianske práva“. V súkromí pracovala ako krajčírka a už pred svojím slávnym činom bola aktívna v NAACP (Národnej asociácii pre pokrok farebných ľudí) – dokumentovala prípady nespravodlivosti a pomáhala mladým. Po bojkote čelila vyhrážkam a prišla o prácu, preto sa s manželom presťahovali do Detroitu, kde pokračovala v aktivizme. Dožila sa pokročilého veku a videla, ako sa menia zákony aj spoločenské pomery. V roku 1999 jej americký Kongres udelil Zlatú medailu cti. V historickej pamäti stojí Rosa Parksová ako symbol tichej odvahy tvárou v tvár nespravodlivosti – ukázala, že jediný čin zdanlivo obyčajnej ženy môže naštartovať veľké spoločenské zmeny.
Margaret Thatcherová (1925 – 2013) – Britská politička, ktorá ako prvá žena zastávala funkciu predsedu vlády Spojeného kráľovstva (v rokoch 1979 – 1990) a svojím razantným štýlom si vyslúžila prezývku „Železná lady“. Pochádzala z rodiny obchodníka – vyrastala nad obchodom s potravinami, no vyštudovala chémiu na Oxforde a neskôr právo. Do politiky vstúpila ako konzervatívna poslankyňa a postupne stúpala v straníckych radoch. Jej premiérstvo bolo poznačené neoliberálnymi reformami: výrazne znižovala moc odborov, privatizovala štátne podniky a trvala na monetaristickej ekonomickej politike. V praxi to znamenalo obmedzenie vplyvu odborových zväzov (porazila napríklad veľký štrajk baníkov v rokoch 1984–85), zníženie priamej štátnej kontroly nad priemyslom a oklieštenie niektorých sociálnych výdavkov. Jej politika – nazvaná „thatcherizmus“ – bola kontroverzná: prívrženci ju chválili za ozdravenie ekonomiky a obnovenie britskej sily, kritici ju vinili z nárastu nezamestnanosti a sociálnych rozdielov. V zahraničnej politike presadzovala tvrdú líniu proti ZSSR (našla spriaznenú dušu v americkom prezidentovi Reaganovi) a v roku 1982 viedla Britániu do víťaznej vojny o Falklandy proti Argentíne. V súkromí bola vydatá za Denisa Thatchera, s ktorým mala dvojčatá, a známi ju opisovali ako odhodlanú a pracovitú – na vláde vyžadovala dôkladnú prípravu a sama išla príkladom. Jej nekompromisný štýl však v závere kariéry viedol k odcudzeniu aj vo vlastnej strane a roku 1990 ju kolegovia prinútili odstúpiť. Margaret Thatcherová zanechala v Británii trvalú stopu – zmenila ekonomický charakter krajiny, obnovila londýnsku City ako finančné centrum a ovplyvnila politický diskurz smerom doprava. Jej osobnosť dodnes vzbudzuje vášne, no nepochybne patrí medzi najvplyvnejších štátnikov 20. storočia.
Matka Tereza (1910 – 1997) – Vlastným menom Anjezë Gonxhe Bojaxhiu, rehoľná sestra albánskeho pôvodu, ktorá zasvätila život pomoci najchudobnejším z chudobných v Indii. Ako 18-ročná opustila rodnú rodinu v Skopje a vstúpila do kláštora Loretánskych sestier. Krátko nato ju poslali do Indie, kde vyučovala v kláštornej škole v Kalkate. Pri každodennom strete s extrémnou chudobou na kalkatských uliciach však pocítila nové povolanie – „volanie v povolaní“. V roku 1948 zložila habit, obliekla si jednoduché biele sárí s modrým okrajom a začala sa samostatne starať o umierajúcich a opustených. Postupne sa k nej pridali ďalšie ženy a tak vznikla kongregácia Misionárok lásky. Ich domy pre umierajúcich, sirotince a leprozentáriá sa rozšírili po celom svete. Matka Tereza bola drobná postavou, no mala obrovskú charizmu a neúnavnú energiu – s úsmevom zdvíhala zomierajúcich z kanálov, obväzovala rany malomocným a dávala domov sirotám. Jej pôsobenie prinieslo uznanie – v roku 1979 dostala Nobelovu cenu za mier „za pomoc trpiacemu ľudstvu“. V súkromí žila v absolútnej skromnosti a podľa prísnych rehoľných sľubov. Po smrti však vyšli najavo aj jej vnútorné pochybnosti – listy duchovnému vodcovi ukázali, že desaťročia prežívala krízu viery, hoci navonok pôsobila neochvejne. Matka Tereza sa stala celosvetovým symbolom milosrdenstva, hoci jej činnosť mala aj kritikov (vyčítali jej nedostatočnú zdravotnú starostlivosť či postoj k antikoncepcii). V roku 2016 ju katolícka cirkev vyhlásila za svätú. Nech už je pohľad akýkoľvek, jej meno sa stalo synonymom pre súcitnú pomoc – „Matka Tereza“ sa používa na označenie človeka obetavého pre iných. Jej dedičstvo žije vo viac než 5000 misionárkach lásky, ktoré dnes pokračujú v práci po celom svete.
Princezná Diana (1961 – 1997) – Diana, princezná z Walesu, bola prvou manželkou britského následníka trónu Charlesa a už za života sa jej prívlastkom stala „princezná ľudských sŕdc“ pre jej empatický a neformálny prístup k ľuďom. Do kráľovskej rodiny vstúpila ako plaché 20-ročné dievča svadbou s Charlesom v roku 1981, ktorú sledovali stámilióny ľudí. Verejnosť si ju okamžite zamilovala pre jej šarm a srdečnosť. Porodila dvoch synov – princov Williama a Harryho. Jej manželstvo však trápili problémy (Charlesovo pokračujúce puto ku Camille Parker-Bowles) a nakoniec sa roku 1996 rozviedli, čo bol na kráľovské pomery škandál. Diana si však zachovala popularitu a využila ju na charitatívne účely. Otvorene sa angažovala v boji proti AIDS – v čase, keď panoval strach z dotyku s infikovanými, podala ruku pacientom s HIV a pomohla zničiť stigmu. Taktiež sa stala tvárou kampane proti nášľapným mínam – navštívila mínové polia v Angole, pričom jej fotografie v ochrannom štíte obleteli svet. Okrem toho podporovala množstvo iných charít – od pomoci bezdomovcom cez detské nemocnice po organizácie pre chorých na rakovinu a lepru. V súkromí hľadala po rozvode šťastie – krátko pred smrťou mala priateľa Dodího Al Fayeda. Jej život ukončila tragická autonehoda v Paríži 31. augusta 1997, keď ich auto prenasledovali bulvárni fotografi. Celý svet oplakával Dianu – milióny kvetov pred Kensingtonským palácom a celonárodný smútok vošli do dejín. Princezná Diana zostáva symbolom empatie a humanitárnej činnosti – jej dedičstvo žije v synoch aj v nadáciách, ktoré založila. Ukázala, že člen kráľovskej rodiny môže byť nielen ikonou módy, ale najmä silou dobra pre tých najzraniteľnejších.
Golda Meirová (1898 – 1978) – Izraelská politička, ktorá ako prvá žena v histórii zastávala funkciu premiérky Izraela v rokoch 1969 až 1974. Narodila sa na Ukrajine, vyrastala v USA a neskôr sa presťahovala do Palestíny. Bola významnou politickou osobnosťou počas vzniku štátu Izrael, známa svojou tvrdosťou a rozhodnosťou, najmä počas kríz ako vojna Jom Kippur v roku 1973. V súkromí bola priamočiara a skromná žena. Meirová je vnímaná ako kľúčová postava izraelských dejín a symbol sily a vytrvalosti v politike.
Valentina Tereškovová (nar. 1937) – Sovietska kozmonautka, prvá žena, ktorá vyletela do vesmíru v roku 1963 na palube lode Vostok 6. Tereškovová pochádzala zo skromných pomerov, pracovala v textilnej továrni a zároveň bola vášnivou parašutistkou. Jej vesmírny let bol významným symbolom sovietskej propagandy, ktorá zdôrazňovala rovnosť mužov a žien. Po návrate z vesmíru sa Tereškovová stala svetovou celebritou a neskôr pôsobila ako politická aktivistka v Sovietskom zväze a Rusku. Dodnes zostáva ikonou ženského priekopníctva vo vesmírnom výskume.
Benazír Bhuttová (1953 – 2007) – Pakistanská politička, ktorá sa stala prvou ženou na čele vlády v modernej moslimskej krajine. Bola dcérou pakistanského premiéra Zulfikara Alího Bhutta, ktorého však v roku 1979 vojenský režim zvrhol a popravili. Benazír vyštudovala na Harvarde a Oxforde, po návrate do vlasti sa postavila do čela opozície proti diktátorovi Zia-ul-Haqovi. Po jeho smrti v roku 1988 jej strana vyhrala voľby a 35-ročná Benazír sa stala premiérkou. Svet obleteli fotografie mladej ženy s jasne zakrytou hlavou, ako preberá moc v konzervatívnej moslimskej krajine – bol to historický moment. Jej prvé funkčné obdobie trvalo krátko a sprevádzali ho spory s prezidentom, podobne aj druhé v rokoch 1993 – 1996. Snažila sa o modernizáciu Pakistanu, pritiahnutie zahraničných investícií a sociálne programy, no narazila na korupčné škandály (z ktorých časť mohla byť vykonštruovaná politickými nepriateľmi). V roku 1996 ju opäť zosadili a Benazír odišla do exilu. V roku 2007 sa s veľkými ambíciami vrátila do Pakistanu, kde ju vítali davy nadšených prívržencov. No 27. decembra 2007 po predvolebnom zhromaždení v Rávalpindí na ňu spáchali atentát – bola zastrelená a následne útočník odpálil bombu, ktorá zabila desiatky ľudí. Jej vražda šokovala celý svet a uvrhla Pakistan do chaosu. V súkromí bola Benazír vydatá za Asifa Zardárího a mala tri deti. Nazývali ju „železnou dámou Pakistanu“ – počas života čelila väzeniu, vyhrážkam smrti aj rodinným tragédiám (jej brata záhadne zastrelili). Napriek kontroverziám ju milióny Pakistancov vnímali ako nádej na demokraciu. Benazír Bhuttová zanechala odkaz priekopníčky ženského leadershipu v islamskom svete – stala sa inšpiráciou pre mnohé ženy, že aj v tradičných spoločnostiach môžu mieriť na najvyššie priečky.
Angela Merkelová (nar. 1954) – Nemecká politička, ktorá sa ako prvá žena stala spolkovou kancelárkou Nemecka (2005 – 2021). Merkelová patrila medzi najvplyvnejších svetových lídrov svojej doby, známa svojím pragmatizmom, pokojom a schopnosťou riešiť krízy, ako bola ekonomická kríza či utečenecká vlna. V súkromí je známa svojou skromnosťou, má rada prírodu a klasickú hudbu. Merkelová výrazne ovplyvnila smerovanie Európskej únie a bola považovaná za garantku stability v turbulentných časoch.
Kráľovná Alžbeta II. (1926 – 2022) – Britská kráľovná, ktorá vládla rekordných 70 rokov, čím sa stala najdlhšie vládnucim panovníkom v dejinách Spojeného kráľovstva. Jej vláda bola charakteristická mimoriadnou stabilitou a schopnosťou prispôsobiť monarchiu moderným časom. Alžbeta II. bola známa svojou povinnosťou a konzervatívnym štýlom, zároveň však dokázala čeliť mnohým rodinným škandálom s dôstojnosťou. V súkromí milovala kone a psy (najmä plemeno corgi). Zomrela ako hlboko rešpektovaná osobnosť, ktorá udržiavala monarchiu relevantnú v 21. storočí.
Malála Júsafzajová (nar. 1997) – Pakistanská aktivistka za práva žien na vzdelanie, ktorá sa stala najmladšou laureátkou Nobelovej ceny za mier v roku 2014. Už ako tínedžerka kritizovala Taliban za zákaz vzdelávania dievčat vo svojom regióne, za čo ju v roku 2012 Taliban postrelil do hlavy. Malála útok prežila a stala sa globálnym symbolom odvahy a práva na vzdelanie. Vyštudovala Oxfordskú univerzitu a naďalej pôsobí ako medzinárodná aktivistka. V súkromí je známa svojou skromnosťou a odhodlanosťou pokračovať v boji za rovnosť žien a vzdelanie pre všetkých.
Aj tieto ženy formovali naše dejiny. Ich príbehy sú odlišné, no jedno ich spája – odvaha prekročiť očakávania, ktoré im spoločnosť pripisovala. Od panovníčok bojujúcich o moc až po vedkyne a aktivistky bojujúce za pokrok, každá z nich zanechala stopu, ktorá dodnes ovplyvňuje náš svet.
